zdroj: www.fksenica.eu/
FUTBAL BOL V SENICI ZALOŽENÝ V ROKU 1921
Založenie futbalu v Senici sa datuje k letu 1921, no už rok predtým sa zásluhou senických študentov hral v meste futbal. Medzi prvých senických futbalistov patrili bratia Šestinovci, bratia Vóciovci, Lesák, Provazník, Kaufmann, Vaníček, Suša, Mravko, Hajdin, Polónyi a ďalší. Na jednotné oblečenie (dresy) neboli prostriedky a tak dresmi boli košele či tričká rovnakej farby.
Napriek týmto ťažkostiam bola v roku 1921 založená Železná únia Senica a prvé ihrisko bolo V kruhoch, kde sa zvádzali tuhé súboje s futbalistami Myjavy, Šaštína, Hodonína atď., pravda, iba priateľské. V rokoch 1936 až 1928 sa hrávalo na Trhovisku. Zo zbierok a ziskov zo zápasov sa zakúpila ozajstná futbalová výstroj. V tých časoch začala činnosť prvého predsedu , ktorým bol Rudolf Pšúrny. Prvým futbalovým trénerom bol Jozef Škutil a jednateľom pán Holomčík. V roku 1928 bola založená AC Senica a až do roku 1934 sa hralo na ihrisku V jame.
Od roku 1934 niesli senickí futbalisti názov FC Senica. Káder mužstva tvorili prevažne Seničania, no uplatnenie tu našli i niektorí hráči z okolia. V tomto období vznikol v Senici ešte jeden futbalový klub - RŠK Senica. Jeho káder tvorili výlučne robotníci z miestneho závodu a aj v jeho čele stál Rudolf Pšúrny. Hoci tento klub po troch rokoch zanikol, treba naň spomínať kladne a historicky ho zaznamenať.
Prelomovým rokom pre futbal v Senici bol rok 1937. Vtedy bolo dané do užívania futbalové ihrisko, neskôr i kabíny a drevená tribúna v miestach, kde teraz stojí I. ZŠ na ulici V. P. Tótha. O jeho vybudovanie sa zaslúžila obec Senica, z ktorej pokladne sa hradila väčšina nákladov. Ihrisko so škvarovým podkladom malo dookola drevenú bariéru a hrávala sda na ňom majstrovská súťaž II. triedy, ktorú riadil Futbalový zväz bratislavskej župy. Súpermi Senice boli o. i. Piešťany, Trnava B, myjava, Nové Mesto a. i. Úspešnú činnosť a rozmach futbalového oddielu však prerušila druhá svetová vojna. V roku 1939 v Senici futbalový život zaniká a hráči odchádzajú do iných klubov.
Po dvojročnej stagnácii opäť zásluhou Rudolfa Pšúrneho a Štefana Štrbu sa v Senici začína futbalový život obnovovať. V lete 1941 bol v Senici usporiadaný futbalový turnaj za účasti štyroch mužstiev, ktorého víťazom sa stalo domáce mužstvo v zostave: Ďuriš, Šajánek, Hrčka, Sokol, Jurek, Kunka, Nemečkay, Tollar, Slezák, Pšúrny, Hrica.
V tom čase sa v Senici tvorilo jedno z najlepších mužstiev na Záhorí. V roku 1942 opäť začali hrať majstrovskú súťaž. S pravidelnými tréningmi dvakrát do týždňa sa začalo v roku 1944. Trénerom bol skúsený hráč ŠK Bratislava J. Luknár a neskoršie M. Bačkor. V tomto období chodievalo na zápasy 2000 divákov. Na zápasy k súperom boli organizované mimoriadne vlaky pre fanúšikov, tak veľký bol v tomto období záujem o senický futbal.
Po skončení II. svetovej vojny sa začalo s futbalom v roku 1946 a Senica hrávala pod názvom Sokol Chemické závody (ChZ). V roku 1948 si na jednu sezónu vyskúšala medzikrajové súťaže. V dôsledku reorganizácií sa v roku 1951 dostáva opäť do okresnej súťaže, ktorú však bez prehry a skóre 52:3 suverénne vyhráva a zabezpečuje si účasť v kvalifikácii o postup. Po dvoch remízach 1:1 so Záhorskou Vsou sa hralo tretie rozhodujúce stretnutie v Malackách a to Senica gólom Martina Kovára z Hlbokého vyhráva 1:0. Ďalším súperom bol Slovan B. Po výsledkoch 2:2 a 3:0 postupuje Senica do krajskej súťaže, kde na nich čakali súperi ako ČH Bratislava, Myjava, Holíč, Odeva i Mewrina Trenčín, Senec, Piešťany, Modra, Galanta ai.
Odmenou za postup bol pre mužstvo zájazd do Pov. Bystrice, Lipt. Mikuláša a Svitu, kde odohralo aj priateľské zápasy. Po Senických hráčoch začali čoraz častejšie siahať mužstvá z vyšších súťaží, čím sa výrazne oslabilo a v roku 1954 zostúpilo do krajského preboru, kde hralo až do roku 1957.
Ďalšou reorganizáciou v roku 1957 boli utvorené dve I. A triedy. Senica bola zaradená do skupiny spolu s FK a Dukla Sereď, Myjava, Pezinok, Stará Turá, Holíč, Galanta, Devínska N. Ves, Dunajská Streda, Dukla Trenčín, no hoci mala postupové ambície, postúpiť sa jej nepodarilo.
Rok 1960 priniesol vytvorenie konkurenčného mužstva. Vznikla Dukla Senica, ktorého mužstvo sa skladalo zo schopného kádra vojakov základnej služby. Prvé majstrovské derby sa skončilo nerozhodne 1:1.
Rok 1962 priniesol veľa futbalovej radosti. Na majstrovstvách sveta v Chile sa reprezentanti Československa prebojovali až do finále, kde podľahli 1:3 Brazílii. 24. októbra sa odovzdával v Senici do užívania nový (súčasný) futbalový štadión s veľmi kvalitnou trávnatou plochou a pokrstiť ho prišli práve reprezentanti Československa, finalisti MS v kompletnej zostave. Ich súperom bolo vybrané mužstvo okresu Senica, v drese ktorého bolo až šesť hráčov Senica. Kapitánom bol Fridrich Hutta, ďalej brankár Ján Pláteník, Jozef Hrebíček, Pavol Mach, Jozef Kúdela a Jozef Vanek. Reprezentanti vyhrali 7:0, góly dávali Kadraba 3, Jelínek 2, Adamec, Kučera.
Nové ihrisko prinieslo po dvoch rokoch i dlho očakávaný postup do majstrovstiev oblasti v sezóne 1963/64. Za odmenu boli hráči na zájazde v Rakúsku, kde v Neusiedli vyhrali 4:2 a v Ringsdorfe vysoko 9:0.
Prvá sezóna v oblastnej súťaži sa niesla v znamení nováčika zo Senice. O postup ich pripravila len zaujímavá zhoda okolností. S Trenčínom B stačila k postupu aj remíza, no reprezentácia pripravujúca sa na medzištátny zápas spôsobila v 1. lige reprezentačnú prestávku. Súper to využil na posilnenie sa viacerými hráčmi ligového A - čka, v Senici vyhral 1:0 a postúpil. Prvý úspešný rok v majstrovstvách oblasti posmelil funkcionárov k myšlienkam o vyšších futbalových métach. Dali si za cieľ divíziu, no táto rok čo rok o vlások unikala. Sedem neúrodných rokov prišlo na Senicu, keď postupne postupovali Trenčín B, Dun. Streda, Bánovce, Zlaté Moravce, Šaľa, Hlohovec a Štúrovo. Senica skončila na 4., 5. 4., 3., 3., 4. a 3. mieste.
V roku 1966 sa vytvorila v klube družba s mestom Kysač v Juhoslávii a futbalisti tam vyrazili na zájazd, kde v okolí Nového sadu zohrali aj štyri priateľské zápasy. Smerom na západ sa v roku 1968 vytvorila družba s Elsternbergom v bývalej NDR Tieto družobné styky s častou výmenou návštev a priateľských stretnutí vydržali po dlhé roky.
Čiastkovým úspechom senického futbalu bol zisk Československého pohára v rámci Západoslovenského kraja, ktorý získali po víťazstvách s Komjaticami 2:1 a 2:0.
Ďalším prelomovým medzníkom pre senický futbal bol rok 1969, kedy vzniká Telovýchovná jednota Slovenský hodváb Senica a jedným zo siedmych druhov športu ktoré zastrešuje, je aj futbalový klub SH Senica (ešte volejbal, tenis, šach, hokej, kulturistika, ZRTV).
Podmienky zásluhou riaditeľa podniku Miloslava Chomu sú neporovnateľne lepšie a senickému futbalu svitá na lepšie časy. V roku 1970 sa odovzdáva do užívania novučičká tribúna a previedla sa a j úplná generálka hracej plochy.
V roku 1971 súťaž suverénnym spôsobom vyhrala Šaľa a prekazila Senici oslavy 50. výročia vzniku futbalu v meste. Menšou náplasťou bolo víťazstvo v turnaji organizovaného pri tejto príležitosti pred Elsternbergom, Holíčom a Třebíčom.
Senica však robila „dieru do sveta“ v Slovenskom pohári. Najskôr vyradila po lige poškuľujúcu Prievidzu 1:0 a vyhrala aj na pôde ligovej Nitry 4:0 !!!, keď sa strelecky zaskvel hetrikom mladý Miloš Malárik. Musel prísť až majster ČSSR Slovan Bratislava, ktorý Senici vystavil STOP výhrou 4:0.
Vytúženého postupu sa SH Senica dočkal v sezóne 1973/74, kedy pod vedením trénera Jána Baďuru postúpil do divízie. Rozhodujúci bod za remízu 0:0 získala Senica v Trnave s B - čkom pred tisíckou svojich fanúšikov.
Radosť bola obrovská, no realita krutá. Napriek nováčikovskej eufórii kvalitnejší súperi poslali Záhorákov po jeseni na predposledné miesto. Vypomôcť prišli z Trnavy Stano Martinkovič a Karol Pavlák. Z 21 jarných gólov dali takmer polovicu, zachrániť divíziu sa však podarilo až v poslednom kole výhrou v Partizánskom 3:0. Aby sa podobný scenár nezopakoval aj v nasledujúcej sezóne, vedenie futbalu už v letnej prestávke získalo posily. Po jeseni bola Senica piata iba tri body za vedúcim Slovanom B. Do jarnej časti posilnil mužstvo ešte brankár Myjavčan Jozef Žitný z Partizánskeho a z Interu stopér Milan Hrica. V jarnej časti Senica prehrala iba v Trnávke 1:0 (gól dával známy Karol Pecze) a v Partizánskom. Všetky ostatné zápasy vyhrala vrátane pamätného so Šaľou 1:0 gólom Jozefa Slobodu, kedy sa definitívne rozhodlo o postupe do 1. Slovenskej národnej futbalovej ligy (SNFL).
Radosť z postupu prinieslo vytriezvenie z veľmi ťažkej úlohy, ktorú priniesla ďalšia reorganizácia v slovenskom i československom futbale. Keďže sa rušila 2. celoštátna liga, všetky mužstvá z nej (Nitra, ČH Bratislava, Pov. Bystrica, Michalovce, Bardejov, Martin) mali byť od nasledujúcej sezóny automaticky zaradené do 1. SNFL. A ak v nej Senica nechcela pôsobiť iba jedinú sezónu, musela sa ako nováčik umiestniť do siedmeho miesta, čo pri kvalite súperov bola nesmierne ťažká úloha.
Na prvý zápas v 1. SNFL s Ružomberkom prišlo vyše 5000 divákov. Prvým senickým strelcom v súťažiach riadených najvyšším Slovenským futbalovým zväzom (SFZ) sa už v 18. min. stal Miroslav Hrázsky, ďalšie góly pridali Malárik a Švirloch. Senica vyhrala toto stretnutie 3:0 a doma aj zvyšných 14 stretnutí. Ako jedine mužstvo v celej súťaži nestratila doma ani jediný bod (nepamätám, že by sa to v ďalších 20 sezónach ešte niekomu podarilo - pozn. autora). A keďže z vonku priviezli 8 bodov (za víťazstvo boli vtedy dva body), skončila Senica na 5. mieste iba dva body za víťazným Humenným. Pred ňu sa dostali ešte Kysucké N. Mesto a s rovnakým počtom bodov aj Ružomberok a Púchov.
Dlhých sedemnásť rokov patrila Senica vždy medzi popredné mužstvá. Iba dvakrát sa nedostala do prvej polovice tabuľky. Dvakrát získala bronzové medaily za tretia miesta. V sezóne 1982/83 pod vedením dvojice Jarábek- Baďura sme skončili za B. Bystricou a Dun. Stredou, no pred ZŤS Košice, Petržalkou, Prievidzou, Humenným, Dubnicou či Trenčínom. V sezóne 1985/86 skončila Senica za Nitrou a Slovanou, no pred Petržalkou, ZŤS Košice, Pov Bystricou, Dubnicou, Púchovom, a ďalšími skvelými mužstvami. Po sedemnástich rokoch nasledoval zostup do 2. ligy, keď v barážovom zápase v Zlatých Moravciach prehrala Senica so Slovanom B 2:4. Za súpera nastúpili až piati hráči A - mužstva (medzi nimi i reprezentanti Tittel a Timko), ktorí sa postarali o všetky góly nášho súpera, no najväčšou „oporou“ belasých bol rozhodca Karol Ihring.
September 1996
Pri príležitosti 75. výročia založenia futbalu v Senici a 600. výročia prvej písomnej zmienky o Senici sa odohralo na futbalovom štadióne SH Senice priateľské stretnutie s reprezentáciou Slovenska.
Senica - Slovensko 3:6 (3:3)
Góly: B. Valjent (11), Kadlic, J. Michalica - Ujlaky 2, Bališ, Timko, Jančula, Dubovský.
Senica: Braňo Valjent (46. Rasťo Rýša) - Matej Krajčík, Dušan Miča, Martin Adamec, Rastislav Malárik - Jaroslav Hílek (46. Igor Michalica), Juraj Fila (46. Jozef Komorný), Jaroslav Michalica, Branislav Mráz - Roman Kadlic, Martin Truska (46. Andrei Ferík), tréner Fridrich Hutta.
Slovensko: Vencel (Seman) - I. Kozák, Tittel, Zeman, Tomaschek - Bališ (Slovák), Moravčík (Šimon), Dubovský, Ujlaky - Jančula (Zvara), Timko (Kinder), tréner Jozef Vengloš. Za stavu 0:3 zaúradoval v závere prvého polčasu Jaro Michalica. Za faul naňho premenil Braňo Valjent penaltu, keď z Vencelom poriadne vybabral, ďalšiu jeho akciu zakončil do prázdnej brány Kadlic a po veľkom sóle gólom do šatne vyrovnal na 3:3. Reprezentační tréneri sa v prestávke pýtali, prečo tento chlapec hráva v Senici a nie v lige. Po prestávke mladučký Rýša dostal dva pomerne lacné góly a reprezentanti v pohode vyhrali.
Po dlhých šiestich rokoch sa Senica v sezóne 1998 - 1999 prebojovala naspäť do 2. ligy a spolu s návštevou 2000 divákov si pripomenuli, ako chutí druholigové víťazstvo, ktoré s Novákmi zaistil kanonier Igor Klejch. Senických fanúšikov potešila aj gólová prestrelka so šťastnejším koncom pre domáce mužstvo v stretnutí s Rimavskou Sobotou (5:4), ako aj následné víťazstvo v Ličartovciach 2:1. Po dvoch prehrách s Púchovom a v Devíne potešila séria piatich zápasov bez prehry. Dve sezóny vydržali Záhoráci v druhej lige a prišiel opäť pád do 3. ligy.
Do druhej ligy sa Senica vrátila ešte raz, keď suverénne vyhrala treťoligovú sezónu 2001/02 pred Myjavou. Pred začiatkom sezóny 2002/2003 prišlo k zlúčeniu FK SH Senica a FK 96 Ress Častkov. Futbalový klub Častkova s družstvami všetkých vekových kategórií zanikol a ich nástupnícke práva a povinnosti v zmysle stanov prebral FK SH Senica. Ostali v tých istých súťažiach, hrali na ihrisku v Častkove, len ich názov sa zmenil na Senica B, u mládežníkov i na C a D družstvá. Druholigovú sezónu 2002/03 začali prehrou 1:0 v Ličartovciach, keď už od 7. min. hrali bez vylúčeného Jara Hílka. Prvý gól v sezóne dal Peter Petráš v druhom kole v zápase s Dun. Stredou. Tento hráč po sezóne prestúpil do Corgoňligovej Dubnice, odkiaľ postupne prešiel do Interu, Petržalky, Saturnu Moskva a v súčasnosti hráva za Slovan. Je aj reprezentantom Slovenska. V ročníku Senica obsadila 8. miesto, vypadlo druhé Záhorácke mužstvo z Veľkých Levár. Po postupe z okresnej súťaže pokračovalo mužstvo Častkova, už ako B - mužstvo Senice vo víťaznom ťažení aj v 5. lige, keď v jesennej i jarnej časti iba po dvoch zápasoch remizovalo. V jeseni už v prvom kole v Š. Humenciach 1:1, keď sa za domácich trafil bývalý kanonier Senice i Spartaka Trnava Štefan Sadloň a v 11. kole v Šaštíne 2:2. V jarnej časti remizovala Senická rezerva v 17. kole v Bojnej 0:0 a na jedno kolo ich na čele tabuľky vystriedali Piešťany. Tie však o týždeň remizovali v Malženiciach a Senica B sa vrátila na čelo. Po víťazstve v 20. kole so svojim najväčším súperom Piešťanmi bolo definitívne rozhodnuté, hoci do konca ostávalo ešte desať kôl. Kvalita kádra, navyše pendlujúci hráči z druholigového A - čka zaručovali, že náskok piatich bodov sa nepúšťa. Jednu prehru však na svojom konte naše mužstvo malo. V stretnutí posledného jesenného kola Senica B - Gbely (2:0) funkcionári opomenuli štyri žlté karty Jozefa Joniaka a jeho štart v tomto stretnutí bol uznaný za neoprávnený. Následná kontumácia znamenala jedinú prehru počas celého ročníka. O rok sa už po sezóne 2003/04 s 2. ligou rozlúčila aj Senica, keď skončila na poslednom 16. mieste so ziskom 17 bodov za 3 výhry a 8 remíz.
Ešte katastrofálnejšie bolo účinkovanie Senice v nasledujúcej sezóne 2004/05 v 3. lige. Kráčala od prehry k prehre a prvého víťazstva v sezóne sa dočkala až v 29. kole s V. Kostoľanmi 2:1. Túta sezóna by sa dala kľudne označiť za najčernejšiu v histórii senického futbalu.
Nasledujúce tri sezóny v 4. lige priniesli 12., 11. a 8. miesto, keď sa pred nich vždy dostala aj Skalica. Až v sezóne 2008/09 sa začalo v Senici blýskať na lepšie časy. Príchodom Ladislava Hudeca na post trénera a športového riaditeľa futbalového klubu, no najmä bývalého futbalistu FK Senica Vladimíra Levárskeho ako hlavného sponzora, Senica suverénne vyhrala súťaž a s veľkým predstihom si vybojovala postup.
2009/2010
Po hektickom lete, počas ktorého sa veľmi výrazne obmenil káder, nastúpili Seničania do historicky prvej sezóny v Corgoň lige. Prvým kapitánom FK v najvyššej súťaži bol Martin Laurinc, trénerskú taktovku držal Ladislav Hudec. Nový člen elitnej spoločnosti nastúpil hneď v otváracom kole na pôde úradujúceho majstra. Realita bola tvrdá, Záhoráci prehrali so Slovanom Bratislava 0:3. V ďalšom kole privítali Seničania na vlastnom vynovenom štadióne Tatran Prešov. Organizátori stretnutia pripravili pred úvodným hvizdom bohatý kultúrny program. Skvelú atmosféru marili iba vrtochy počasia. Napriek hustému dažďu si na štadión v Sotinej našlo cestu množstvo fanúšikov. Prítomní diváci sa stali svedkami viacerých zlomových udalostí. Videli premiérový gól FK Senica v najvyššej súťaži – postaral sa oň Ivan Belák, ako i prvý triumf v najvyššej súťaži. Seničania vyhrali v atraktívnom stretnutí 3:2.
Napriek tomu, že súťaž plynula na plné obrátky, Ladislav Hudec spolu s funkcionárskym zázemím boli stále aktívni aj na prestupovom poli. Do tímu tak postupne prišli Jiří Homola, Juraj Piroska či Ján Gajdošík. Mužstvo každým týždňom silnelo. Na svoje konto si pripísalo viacero cenných výsledkov. Záhorákom sa darilo predovšetkým na ihriskách súperov. Na jeseň brali po tri body v Košiciach, Ružomberku, Petržalke, Dubnici i Dunajskej Strede. Po prvej časti sezóny patrilo nováčikovi lichotivé 5. miesto.
Zima priniesla ďalší aktívny pohyb v kádri, v realizačnom tíme i vo funkcionárskych štruktúrach. Prezidentom klubu sa stal Viktor Blažek, športovým riaditeľom Dušan Vrťo, za koordinátora mládeže bol vymenovaný Vladimír Skalba. Trénerské pozície opustili Ladislav Hudec i Milan Nemec, ich miesta zaujali Radim Nečas a Norbert Hrnčár. Trénerom brankárov ostal Miroslav Mentel. Do kádru pribudlo 10 nových tvárí, najvýraznejšou posilou bol Petr Bolek. Skvelý brankár pricestoval na Záhorie z tureckého klubu Kasimpasa Istanbul. Na jar pokračovali Seničania v solídnych výkonoch. Vo finále im patrila 6. pozícia. Nováčik sa umiestnil v prvej polovici pelotónu aj vďaka stretnutiu posledného kola. V pamätnom dueli vyhrali Seničania na bratislavských Pasienkoch nad vypadávajúcou Petržalkou 2:1, gólovo sa presadili dvaja dorastenci – Róbert Pillár a Filip Kučera.
Práve mládež bola ďalšou pýchou úvodného corgoňligového ročníka. Pod vedením Vladimíra Skalbu sa senické tímy etablovali v ligových súťažiach. Vďaka šikovnému skautingu doplnili jednotlivé výbery nádejní mladíci z celej republiky.
Ešte pred historickou ligovou sezónou seniorov, dosiahla veľký úspech senická mládež. Chlapci vo vekovej kategórii do 15 rokov (narodení po 1.1.1994) triumfovali v apríli 2009 v národnom finále Nike Premier Cupu. Vo vyvrcholení turnaja nastúpili proti rovesníkom z Ružomberka. Po bezgólovej remíze nasledovali pokutové kopy, Seničania v nich vyhrali 5:4. Najlepším hráčom turnaja sa stal Richard Balážik, najlepším strelcom bol autor piatich gólov Jakub Kosorín.
Vďaka triumfu v rámci Slovenska postúpili Seničania do veľkého európskeho finále. Dvadsať tímov zo starého kontinentu sa stretlo v belgickom Genku. V konkurencii tímov ako KRC Genk, MTK Hungaria FC, KVC Westerlo, Sporting Portugal, Austria Viedeň či Slávia Praha finišovali mladí Záhoráci na 15. mieste. Až za nimi sa umiestnili Krídla Sovietov, Hapoel Haifa, Vaalergena či Norrkoping. Víťazom sa stal domáci Genk.
2010/2011
Hovorieva sa, že druhý ročník býva pre nováčika oveľa ťažší ako ten prvý. Majiteľ klubu Vladimír Levársky preto v lete naordinoval ešte odvážnejšie ciele, než aké Senica dosiahla v predchádzajúcej sezóne. „Máme silné mužstvo. Pokojne si dovolím hovoriť o štvrtej, tretej, či dokonca o druhej pozícii,“ konštatoval pred štartom ligy. Neboli to vystatovačné slová, ale tvrdenia vychádzajúce z faktov. V lete funkcionári opäť veľmi aktívne doplnili senické rady. Najväčším úlovkom bol tréner Stanislav Griga. Okolo úspešného kouča sa vytvoril nový realizačný tím. Asistentom sa stal Libor Fašiang, brankárskym trénerom ostal Miroslav Mentel, na pozíciu kondičného trénera nastúpil Milan Skokan. Vedúcim mužstva bol počas jesene Fridrich Hutta ml., v zime zaujal jeho miesto Martin Šnegoň, ktorý dovtedy pôsobil ako kondičný tréner. Lekárom mužstva bol MUDr. Radovan Hyža, ktorý nahradil dlhoročného spolupracovníka klubu MUDr. Jozefa Krajčoviča. Masérom bol Róbert Beblavý. Pod silným realizačným tímom sa formovalo kvalitné mužstvo. Z viacerých nových tvárí sa stali kľúčovými predovšetkým Ondřej Smetana, Tomáš Kóňa, Jaroslav Diviš, Filip Lukšík či Tomáš Strnad. Vynovený tím FK Senica sa tak mohol ubrať v ústrety veľkému jubileu. Na jar 2011 si totiž senický futbalový klub pripomenul 90. výročie od svojho založenia.
Vstup do sezóny bol ale čierny. Lepšie povedané, červeno-čierny. V Trnave na štadióne Antona Malatinského prehral výber Stanislava Grigu 0:3. Okrem vysokej prehry zamrzela aj červená karta pre Smetanu. Neúspešný výsledok Záhorákov nedeprimoval, naopak dostali sa na úspešnú vlnu a v tabuľke putovali stále vyššie a vyššie. Po piatom kole, Senica v ňom vyhrala nad Košicami, sa dokonca tím zo Záhoria prvýkrát ocitol na čele tabuľky. Na vrchole zotrval aj po nasledujúcom kole, v ktorom sa zrodil historický triumf nad Slovanom. V dramatickom stretnutí vyhrali Záhoráci 3:2. Seničania si každým kolom získavali rešpekt. Z hráčov sa stávali osobnosti. Po jesennej časti ligy patrilo Senici vďaka zisku 31 bodov nečakané 2. miesto.
Zima bola už tradične veľmi perná. Vedenie klubu pritiahlo na západ Slovenska viacero interesantných hráčov. Na pravú stranu obrany sa zaradil Nicolas Gorosito, do ofenzívy prišli Petr Hošek a Bolinha. Do jarnej časti nastúpili Seničania ešte silnejší ako boli na jeseň. V úvodných kolách rozpútali totálne tornádo. Banskú Bystricu zdolali 3:0, Nitru 5:0, Ružomberok 4:0. Potom síce nasledovala bezgólová remíza v Zlatých Moravciach, ale hneď v ďalšom kole pokračovali Záhoráci v spanilej jazde a lokálneho rivala – Spartak Trnava – vyprášili 4:0. Šťuka ligy sa pevne vyšvihla na čelo tabuľky. Z radových hráčov sa stali reprezentanti. Do národného výberu sa dostali Juraj Piroska, Tomáš Kóňa a Filip Lukšík. V lige Seničania pokračovali v sympatickým výkonoch. Z neznámeho mužstva sa odrazu stal vážny kandidát na titul. Zápas pravdy prinieslo 29. kolo. Senica v ňom privítala suverénny Slovan. V prípade výhry by mali Seničania krátko pred koncom súťaže pred veľkým rivalom náskok piatich bodov. Duel sa začal vyvíjať veľmi sľubne. V 24. min otvoril skóre Jaroslav Diviš. Po prestávke vyhrávali domáci 1:0. V druhom dejstve sa však prejavili skúsenosti najúspešnejšieho klubu na Slovensku. Mario Božič vyrovnal a v závere mimoriadne kvalitného zápasu rozhodol o výhre a prakticky aj o titule Filip Šebo. Slovan vyhral 2:1, získal titul, ale druhé miesto Senice bolo nečakaným úspechom skromného klubu z 20 tisícového mestečka.
Triumfálna púť Záhorákov pritiahla pozornosť širokej verejnosti, európskych médií i skupiny odborníkov. Stanislav Griga sa stal vo viacerých anketách najlepším trénerom sezóny, Petr Bolek triumfoval medzi brankármi, za objav sezóny bol vyhlásený Róbert Pillár a v anketách dominoval aj obranca Filip Lukšík. Ľavý obranca nezaujal iba hlasujúcich, ale aj funkcionárov viacerých európskych klubov. Rodáka z Banskej Bystrice napokon získal holandský ADO Den Haag. Do Beneluxu sa sťahoval aj najlepší strelec mužstva Ondřej Smetana. Autor osemnástich gólov prestúpil do belgického St. Truidenu.
Koncom mája 2011 sa v areáli FK Senica uskutočnila veľkolepá narodeninová party. Futbalový klub oslavoval 90. narodeniny. Medzi gratulantov sa zapojilo množstvo významných postáv, ktoré sa v histórii klubu pričinili o šírenie dobrého mena oddielu na Záhorí. Defilujúce osobnosti boli ocenené symbolickou plaketou a ďakovným listom. Medzi tými, ktorí odovzdávali pamätné predmety, nechýbala ani nevesta a vnuk Rudolfa Pšúrneho, zakladateľa senického futbalového klubu. Súčasťou galaprogramu bolo historické kino, v ktorom sa vysielali starodávne zábery z činnosti klubu. Ďalším lákadlom bolo múzeum obsahujúce vzácne artefakty spojené s takmer storočným účinkovaním klubu na futbalovej scéne. Vyvrcholením milej akcie bol futbalový duel medzi bývalými hráčmi FK Senica a populárnou MUFUZOU, čo je súbor umelcov, športovcov a osobností Slovenska.
Najúspešnejší rok v histórii klubu podčiarkli aj významné zmeny v infraštruktúre. V zime bola otvorená ojedinelá nafukovacia hala s umelým trávnatým povrchom. Okrem toho boli vybudované nové priestory pre rozhodcov a delegátov. Nové priestory dostali aj novinári. Všetky inovácie boli prispôsobené regulám UEFA, nakoľko v nasledujúcom ročníku čakala Senicu premiéra v Európskej lige.
ODCHOVANCI
Senica vychovala aj množstvo futbalistov pre najvyššiu súťaž na Slovensku, či ešte v bývalom Československu. Do Trnavy postupne odišli Jozef Hrebíček, Ján Šeliga, Ján Barkóci, Jaro Hutta, Štefan Sadloň, Marián Rybanský, Peter Krč, Jaroslav Hílek, Lukáš Bajan, do Interu Jozef Šajánek (hral aj v Prešove a Dun. Strede), Ľubomír Švirloch (aj v Prešove a Petržalke), Jozef Režnák, Milan Krupčík (aj v B. Bystrici), Braňo Kubica (aj vo Vítkoviciach), Vlado Prokop, do Slovana Peter Rýzek, Miro Danek, Tomáš Sloboda, do Banskej Bystrice František Jurkovič, do Nitry Vladimír Včelka, do Trenčína Stanislav Velický (hral aj v B. Bystrici, Artmédii Petržalka, Mattersburgu - Rak.), do Dubnice Branislav Mráz, Michal Jonáš (aj v Liberci), do Žiliny Peter Baumgartner (na ZVS hral v Chebe a B. Bystrici), do Brno Rudolf Pavlík (aj v Dukle Praha a Dun. Strede), do Slávie Praha Štefan Pavlíček, Matej Krajčík (aj v Žižkove a Č. Budejoviciach), do Ostravy Dušan Vrťo (aj v B. Bystrici, FC Dundee - Škótsko), do Vítkovic Miroslav Karas (aj v Haka Valkeakosti - Fínsko).
Prvým hráčom zo Senice, ktorý sa presadil do ligového mužstva bol Jozef Hrebíček (dedo dnešného hráča Senice Martina), ktorý hrával v Trnave. Prvým, kto si vybojoval najcennejší dres seniorskej reprezentácie Československa bol Jozef Šajánek (*1951), nasledovali ho Rudolf Pavlík (*1962), Dušan Vrťo (*1965), Matej Krajčík (*1978) a zatiaľ posledným bol Michal Jonáš (*1986), ktorý ako jediný sa presadil aj gólovo, keď hneď v svojej premiére za reprezentáciu Slovenska v roku 2006 dal víťazný gól proti SAE. Bohužiaľ, jeho ďalší futbalový rozlet zabrzdila ťažká autonehoda, po ktorej nasledovalo niekoľko ťažkých operácií. Ľubomír Švirloch bol kapitánom Československa na majstrovstvách Európy hráčov do 21 rokov. Smoliarom bol Jozef Šajánek, ktorý odohral takmer celú prípravu na majstrovstvá Európy do Belehradu, no do záverečnej nominácie sa nedostal. Zranenie ho vyradilo o štyri roky neskôr z nominácie na OH 1980 do Moskvy. Z obidvoch podujatí sa reprezentácie Československa vrátili zo zlatými medailami.
Dušan Vrťo bol prvým Seničanom, ktorý sa presadil na Britských ostrovoch, štyri roky hral v Škótsku za FC Dundee a z toho tri sezóny bol kapitánom. Futbaloví odchovanci Senice, brankár Milan Totka a hráči Libor Koníček a Pavol Šimek v roku 1995 vybojovali v Maroku v reprezentačnom drese Slovenska titul majstrov Európy v sálovom futbale. Reprezentoval aj Libor Koníček a v súčasnosti sú futsalovými reprezentantmi futbaloví odchovanci Senice Andrej Fišan a Gabriel Bartošek. Do reprezentácie sa dopracoval aj Peter Hečko, ktorý ako masér pôsobil pri dvoch tréneroch, Venglošovi i Jankechovi. Jeho syn Peter Hečko mladší takisto pôsobil pri reprezentácii U 21 za trénovania Jozefa Barmoša.
